Havířovských DEAD CARNAGE sledujem od ich začiatkov. Nie úplných, dali sa dokopy v roku 2013, ale ich EP z roku 2015, vydané vtedy na vlastné triko, sa rok nato ocitlo na spoločnom CD s „1000 Ways To Die“ od o rok mladších SOUL MASSACRE takisto z Havířova. To vyšlo vo vydavateľstve časopisu Pařát, ten si kupujem a tak mám prehľad o tom, aké nové nádeje, známejšie mená i legendy každé dva mesiace posiela do sveta. Nájdu sa veci, ktoré po dvoch vypočutiach odložím a podľa možnosti niekomu darujem, aj také, ktoré ma bavia a potom tie „niečo medzi“.

Do poslednej kategórie by sa dalo zaradiť aj to splitko. V oboch prípadoch death metal, klasický, alebo ak chcete staroškolský. Neohromil, SOUL MASSACRE čistý voľne zameniteľný priemer, ktorý do širšieho povedomia nepotiahne ani vokalistka. Žena za mikrofónom v deathmetalovej bande dávno nie je raritou, z ktorej by odlietali dekle. O niečo väčší potenciál sa dal vycítiť v piatich kusoch od DEAD CARNAGE, chytľavých a kopajúcich momentov tam proste bolo viac. Rozvinúť sa im ho podarilo na debute „Flesh, Blood, Orgy“, takisto u Pařátu, to už bola solídna divoká rúbačka, na nejednom mieste pripomínajúca švédskych guľometčíkov VOMITORY.

Nevyznievala ani ako nejaký chabý či upachtený pokus o ich napodobnenie, jednoducho poriadna agresivita, mäso a krv, šťavnatý a nabrúsený kov smrti zakorenený v 90. rokoch. To ani neprekvapí, kapelu dali dokopy veteráni scény so skúsenosťami z DISFIGURED CORPSE, ktorí tu skraja 90. rokov položili základy death/grindu, G.O.R.E., DISFIGURED, BLOODY OBSESSION, ale aj EUTHANASIA, niektorí paralelne pôsobiaci v DC a ANTIGOD. Od ľudí s týmto „záznamom o činnosti“ asi nejaký modernistický prístup čakať nemožno, ale ak ide o žánrovo vybrúsenú deathmetalovú klasiku, dá sa na nich spoľahnúť.

Dvojka „From Hell For Hate“ je na svete od konca júna a obsahuje 8 skladieb z vlastnej dielne plus záverečný cover od talianskych HIEROPHANT. Oproti minulosti ucho pozornejšieho poslucháča zaznamená zmenu na poste vokalistu. Joshuu vystriedal hádam o generáciu starší Bendík (ADULTERY, GROPE FOR THESIS, SILVA NIGRA, RHEA, VESNA, všetko ex-) a jeho vokál je klasickejší, nie až taký hlboký a inak frázujúci. Po hudobnej stránke tu odklon od predošlej tvorby nie je a vlastne ani netreba, je to opäť prevažne priamočiary, energický a výbušný nárez vo veľmi svižných tempách. Nič vyslovene náklepového, rýchly ostrý death metal ako za starých čias. Živo, agresívne, v podstate stručne, drvivo a k veci. V dnešných tech-, brutal či progresívnych časoch možno retro, ale skôr pripomienka čistej formy žánru v jeho prvej generácii.

Nejaké orgie originality DEAD CARNAGE nepestujú, u poslucháčov sa možno zapíšu ako „tí, čo hrajú podobne ako VOMITORY a ide im to“. Popri týchto Švédoch som si na novinke v nejednej pasáži spomenul na KRABATHOR v časoch „Cool Mortification“ a „Lies“, a nájdu sa aj momenty, ktoré znejú ako to vydarenejšie z rýchlych pasáží SIX FEET UNDER v ich lepších časoch. Z tohto hudobného konceptu sa trochu vymyká záverečný cover, Taliani sa od zmesi black/sludge metalu a HC posunuli niekde k black/death metalu, „Eternal Void“ je teda na albume najatmosférickejšia záležitosť, v ktorej Bendík prevetral aj svoje blackmetalové registre. Album rozhodne môže budovať na šťavnatosti, presvedčivosti, srdci pre čistý klasický kov smrti, kvalitnom muzikantstve a zvuku. Obal je taká čiernobiela klasika s lebkami, skôr „fakt nič svetoborného“, ale ak sa v distre ocitne uprostred niekoľkých súčasných brutálnych krvavých maľovaniek, môže to byť nakoniec jeho výhoda.